Svetová a domáca ekonomika sa aj naďalej zmieta v nestabilite, ktorú sprevádza stagnácia hospodárskeho rastu, neistota na trhoch a prehlbujúce sa deficity.
Pre investorov sa stáva kľúčovou otázka, ako ochrániť svoje úspory pred neustálou stratou hodnoty. Ekonóm Juraj Karpiš, ktorý sám seba nazýva hlavným finančným hygienikom, sa snaží ľuďom pomôcť s touto defenzívnou sebaobranou.
Karpiš hovorí o ére „zlých peňazí“. V nej fiat mena systematicky stráca svoju hodnotu, pričom Slovensko má s vysokou infláciou čerstvú a nepríjemnú skúsenosť.
Snaha o zavedenie „finančnej hygieny“ nepredstavuje sľuby modrého z neba. Ide skôr o potrebu zabezpečiť, aby sa úspory pracujúcich a podnikateľov nemíňali a aby na nich dokázali dosiahnuť rozumný výnos.
Sila inflácie
Karpiš tvrdí, že problémy s peniazmi sa začali výrazne prejavovať v momente ich používania na fiškálne ciele. Upozorňuje, že deficity a záchrana celej eurozóny, vrátane záchrany Talianska alebo bánk, vedú k masívnemu vytváraniu nových peňazí.
Karpiš uvádza, že práve to predstavuje príčinu, prečo peniaze strácajú svoju kúpnu silu. Tento mechanizmus centrálnych bánk v podstate trestá sporiteľov.
Dnes už podľa ekonóma nemožno postupovať tak, ako v minulosti. Predkovia sporili uschovaním platidla doma, pričom po desiatkach rokoch si zlatka svoju hodnotu nielenže udržala, ale zvyčajne mierne zvýšila.
Ekonóm však varuje, že ak dnes niekto schová sto eur, po tridsiatich či štyridsiatich rokoch nájde len zlomok z ich pôvodnej hodnoty, pretože inflácia vykonala svoju prácu.
Monetárna stimulácia
Centrálne banky riešia finančné krízy stále rovnako, a to vytváraním nových peňazí. Karpiš hovorí, že tento prístup nafukuje nové bubliny, čo vidieť minimálne od dot-com krízy.
Upozorňuje, že finančné trhy a banky boli zaplavené kvantitatívnym uvoľňovaním, čo nafukovalo ceny aktív, najmä dlhopisov a nehnuteľností.
V súčasnosti však prichádza dopad na bežné spotrebiteľské ceny. Karpiš tvrdí, že práve inflácia najlepšie naučila Slovákov finančnej gramotnosti, hoci tento termín nerád nepoužíva.
Je presvedčený, že keď inflácia dosiahla vysoké úrovne, aj tí, ktorých predtým financie nezaujímali, si všimli, že z ich úspor ubudli desiatky percent, a začali hľadať riešenie.
Karpiš upozorňuje na dlhodobú investičnú chybu, ktorou trpí najmä staršia generácia, ale i mnohí mladí ľudia. Jediný nápad na investovanie pre nich predstavujú byty.
Často ide o nákup nehnuteľností na jednej ulici. Tento prístup podľa analytika nemožno vnímať ako ideálny. Uznáva, že v minulosti, počas socializmu, išlo pre ľudí o jednu z mála možností, ako si uchrániť majetok pred menovými reformami.
Dnes im však chýba diverzifikácia. V rámci finančnej „sebaobrany“ treba portfólio doplniť aj o iné nástroje, ako napríklad celosvetové akcie, zlato či finančné rezervy v podobe krátkych štátnych dlhopisov.
Karpiš hovorí, že mladí ľudia si už vedia otvoriť účet u brokera a nakúpiť diverzifikované akcie. V tomto smere sa situácia zlepšuje, hoci stále cítiť historickú skúsenosť z predchádzajúceho režimu.
Rovnosť a konsolidácia
Slovensko možno v porovnaní so západnými krajinami stále považovať za extrémne rovnostársku spoločnosť. Karpiš tvrdí, že hoci to tak ľuďom nepripadá, miera rovnosti je príliš vysoká.
Myslí si, že nerovnosť sama o sebe nemusí byť zlá, ak nie je spôsobená spoločenskými bariérami a pokiaľ sa darí ľuďom, ktorí obetovali čas a energiu práci. Analytik verí, že postupne sa situácia zlepšuje a majetok nadobudnutý tvrdou prácou sa už nezávidí tak, ako to bolo v minulosti.
Ekonómovia teraz s napätím očakávajú, ako sa prejaví súčasná konsolidácia na volebných rozhodnutiach občanov. Karpiš súčasnú konsolidáciu považuje za nesprávna. Jej dôsledky dopadajú najmä na strednú triedu a pracujúcu chudobu prostredníctvom zvyšovania daní, namiesto znižovania výdavkov.
Karpiš hovorí, že na Slovensku vidno radikálny nárast verejných výdavkov, ktoré sa za posledné roky zvýšili zhruba z tridsiatich miliárd eur na šesťdesiatpäť miliárd eur.
Namiesto reálnej analýzy a šetrenia vo výdavkoch, ktoré stojí politický kapitál, sa vlády uchyľujú k jednoduchšiemu zvyšovaniu daní, čo situáciu zhoršuje.
Záchranné lano
Karpiš varuje, že Slovensko má našliapnuté na recesiu, ktorá by už bez eurofondov bola realitou. Sama o sebe sa prejaví v náraste nezamestnanosti a poklese príjmov štátu, zároveň však rastú výdavky.
Táto dynamika povedie k zväčšovaniu deficitu, čo v nasledujúcich štyroch až šiestich rokoch otestuje hranice zadlžovania krajiny. Situácia je o to nešťastnejšia, že sa deje v čase stagnujúceho Nemecka a transformácie automobilového priemyslu, v ktorom je Slovensko najväčší producent automobilov na obyvateľa.
Práve v tomto prostredí vláda zvyšuje dane a zhoršuje podnikateľské prostredie, čím si koleduje o hlbokú ekonomickú krízu.
Otázka bankrotu Slovenska v eurozóne sa javí ako zbytočnosť. Karpiš tvrdí, že bankrot nám nehrozí, pretože na konci dňa by nás prišla zachraňovať Európska centrálna banka.
ECB vraj bude nakupovať slovenské dlhopisy, avšak menej ochotne ako napríklad francúzske. Slovensko jednoducho nie je Francúzsko a nemôže ísť na hranu tak, ako iné veľké krajiny.
Podľa ekonóma to znamená, že sa budú testovať hranice zadlžovania, kým sa situácia neprejaví neúnosne. Súčasná vláda vraj robí konsolidáciu nesprávne a s minimálnymi úsporami, ktoré sú len hrou pri pohľade na výšku deficitu.
Ku skutočnej konsolidácii vraj pristúpi až vtedy, keď nebude iná možnosť. Môže ísť napríklad o diktát zvonku. Dlhopisové trhy alebo nejaká trojka – Európska centrálna banka, Európska komisia a Medzinárodný menový fond –, ako v prípade Grécka nadiktujú štátu podmienky.
Mohlo by to napríklad znamenať skrátenie dôchodkov alebo predĺženie dôchodkového veku. Omnoho lepšie by však podľa ekonóma bolo, keby vláda konala teraz.
Pri vlastnom výbere priorít by sa totiž dala zachovať istá miera vplyvu na konečné úspory. Ekonóm upozorňuje, že pokiaľ deficit predstavuje šesť miliárd a úsporné opatrenia sú vo výške pol miliardy, ide stále len o hru. Skutočná konsolidácia teda ešte len príde.
